Vikingovia na ústupe. Čo sa deje s futbalovým Nórskom?

Český tím má možno problémy, v kvalifikačných súbojoch s Nórmi ale bude bezpochyby papierovým favoritom. Pritom ešte v deväťdesiatych rokoch platili hrdí Severania za uznávaný, rešpektovaný výber, ktorý dokonca vyšplhal aj na druhé miesto rebríčka FIFA. Teraz majú problémy zdolať San Maríno. Ako je to vôbec možné?

Nóri neboli nikdy národom futbalových baleťáků, napriek tomu by sa ešte pár rokov späť ťažko našiel niekto, kto by ich bral na ľahkú váhu. Vďaka nekompromisnému, bojovnému štýlu hry, tímovej jednote a skvelým fyzickým parametrom k nim aj najväčší favoriti pristupovali s rešpektom. Veď aj na Mundial 1998 zdolal Brazílii, o dva roky neskôr na Eure potom Španielsko.Lenže to bol tiež posledný záchvev čohokoľvek, čo by fanúšikovia mohli považovať za úspech. Odvtedy panuje v Nórsku futbalovej sucho.

Štvrtého septembra 2016 to bolo viditeľné viac ako inokedy. Národný štadión Ullevaal v Osle kedysi platil za horúcu pôdu – možno nie doslova, ale body z Nórska boli brané ako bonus bez ohľadu na to, kto sa domácim bojovníkom postavil. Mesiac a pol staré nastúpili Nóri proti Nemcom, ale keby sa ich autobus cestou na zápas zasekol v zápche, málokto by spoznal rozdiel. Nemci nastúpili v tréningovom tempe, napriek tomu domáci smázli jednoznačným skóre 3: 0, a to boli ešte veľa milosrdní. Iste, Löwovo Nemecko je prakticky neporaziteľným strojom, napriek tomu s ním ale možno zohrať dôstojnú partiu. Toto nemalo s dôstojnosťou nič spoločné.Vyzeralo to ako zápas prvoligistami proti amatérom z divízie.

Slávny nórsky dramatik Henrik Ibsen vo svojej hre menom Peer Gynt cituje Lukášovo evanjelium: “Veru, hovorím vám, jeden prorok nie je vítaný vo svojej vlasti.” Súčasné futbalové Nórsko by nesúhlasilo – národný tím zúfalo potrebuje lídrov, šéfov, prorokov. Problém je, že v krajine jednoducho žiadni nie sú. A ak áno, na reprezentáciu to nie je vidieť. Stačí pozrieť sa na situáciu po nepodarenej kvalifikácii na Euro 2016. Nórska futbalová asociácia (NFF) vtedy vydala vyhlásenie, že má úplnú dôveru v kouča Per-Mathiasa Hogma, ktorý tím vedie už od roku 2013. Čo by samo o sebe nemuselo byť zle, keby jej prezident Terje Svendsen nedodal, že Hogmo nemá v nadchádzajúcej kvalifikácii žiadne objektívne ciele.Inými slovami: Neexistuje výsledok, ktorý by bol na súčasné Nórsko príliš zlý.

Prvé tri zápasy kvalifikácie o majstrovstvá sveta príliš nádeje neposkytli. Ak výprask s Nemcami bol síce smutným, ale predsa len očakávaným scenárom, porážku 0: 1 proti Azerbajdžanu (tímu na 133. mieste svetového rebríčka) je už nutné brať ako absolútny fiasko. Aspoň teda ak sledujete futbal z pohľadu bežného fanúšika, zvyknutého na dlhodobé relatívnu rozloženie síl. V Nórsku samotnom – a to je snáď najkrikľavejší známka toho, že je niečo naozaj zle – nikto až tak prekvapený nebol.Fanúšikovia si pripadali zradení, to iste, ale nie zaskočení.

Nasledovala povinná výhra 4: 1 nad San Marínom, ktorá však ťažko mohla predstavovať očakávaný návrat do formy (a to aj v prípade, že by išlo o výhru presvedčivú, čo nešlo). Po prvé, San Maríno strelilo prvý vonkajší kvalifikačné gól po 15 rokoch. Po druhé, tri nórske góly padli až v závere stretnutia.V skupine s Nemcami, Severné Írov, Slovensko a Azerbajdžanci by mala byť druhá priečka (papierovo) nórskym cieľom, ako ale ozrejmil pán Svendsen, žiadne papierové ciele neexistujú – a akokoľvek je kvalifikácia ešte len na začiatku, psychické rozpoloženie v tíme nemá s míľnikmi ambíciami nič spoločné.

Posledným veľkým turnajom s nórskou účasťou bolo Euro 2000 v Holandsku a Belgicku; Vikingovia vtedy slávne porazili Španielsko vďaka krásnej hlavičke Steffena Iversen, remizovali so Slovinskom a prehrali s Juhosláviou. Postup z toho napokon nebol, ale hanba tiež nie.Čo by za to teraz fanúšikovia dali; samotný fakt, že si posledný výjazd na medzinárodnej majstrovstvá užili v čase, keď ešte existovala Juhoslávia , je nesmierne depresívne.

Od tej doby prebehlo veľkých turnajov celkom osem. Keby Svendsen vydal svoje vyhlásenie na konci 90. rokov, bol by medzi fanúšikmi považovaný za kacírov. Nóri sú napokon hrdým národom, ktorý túži porovnávať sily s tými najlepšími. S elitami, medzi ktoré sa sami kedysi radili.

Experiment, ktorý nevyšiel

FIFA zverejnila prvé vydanie svojho medzinárodného rebríčka v roku 1993. V októbri toho istého roka bolo Nórsko druhé, za Brazíliou, ktorá v tom čase mala v tíme borca ​​ako Romário, Bebeto a Dunga.Vikingovia čerpali svoju silu zo skalopevné obrany; národnými hrdinami vtedy boli nekompromisní tvrďáci ostrovného strihu, Rune Bratseth, Ronny Johnsen a Henning Berg. Pred nimi operovali hráči spájajúca tradičné tvrdú drinu sa solídne technikou – Erik Mykland, Oeyving Leonhardsen, Staal Solbakken alebo Kjetil Rekdal. A konečne v útoku vyvádzal hviezdny Tore André Flo podporovaný Larsom Bohinenem a Jánom Aage Fjortoftem. Ole Gunnar Solskjaer, považovaný za najlepšieho žolíka v histórii Premier League, bol Nór. Toto bol po všetkých stránkach vyvážený, silný tím.

Možno že kvalitatívne Vikingovia na druhé miesto svetového rebríčka nikdy nepatrili, stále ale dokázali budiť hrôzu.Dnes je nórsky tím v poradí FIFA sedemdesiaty, medzi Trinidadom a Tobagom a Beninom.

Pri menších futbalových národov sa samozrejme stáva, že skvelá generácia vyklidí polia a v krajine skrátka nie je dostatok talentu na to, aby ju nahradil. Lenže je toto aj nórsky prípad? Tím okolo Berga a spol., Ktorý zanechal stopu na MS 1998 a Euru 2000, nahradila nová várka šikovných hráčov na čele s John Carew, Johnom Arne Riise, Brede Hangelanda alebo Morten Gamst Pedersen. Iste môžeme namietať, že svoju úlohu hrala aj smola – postup na Euro 2008 pokazil Nórom gólman Thomas Myhre, ktorého dve hrubky pomohli vyradiť Vikingami v baráži s Tureckom. Lenže to v dôsledku neznamená vlastne nič.Nóri vykonali generačnú obmenu, niekoľkokrát zlyhali, a teraz sa prepadli do európskeho (pod) priemeru.

Dôležitejšie je, že séria zpackaných kvalifikáciou zasiala v kedysi hrdom tíme komplex menejcennosti. Ak v roku 2000 Nóri verili, že môžu poraziť kohokoľvek, dnes sú v stave, kedy je neprekvapia prakticky nič negatívneho. A ak hrajú s niekým zo svetovej elity, ako by sa ani nesnažili. Posledný zápas s Nemeckom je toho dôkazom.

Tým sa dostávame k jednému pretrvávajúcemu problému: V reprezentácii skrátka chýba líder. A to ako v kabíne, tak aj na trénerskej stoličke – a tiež na čele zväzu.Neschopnosť ťahať za jeden povraz, ísť čelom proti múru a ignorovať zdanlivo nezdolateľné prekážky – teda vlastnosti, ktoré Nory donedávna zdobili – sa prejavujú na zlé psychike tímu.


V rozšírenom formáte Eura 2016 mal Hogmův tím veľkú šancu zlomiť kvalifikačné sucho; prebil sa do baráže, kde hral proti Maďarom, papierovo vôbec najslabšiemu možnému súperovi. Väčšina národa verila, že sa tentoraz po siedmich sklamaniach konečne zadarí.

Výsledok? Po domácej prehre 1: 0 sa Per-Mathias Hogmo rozhodol pre nečakaný experiment: do odvety v Budapešti postavil vôbec prvýkrát v histórii tím bez klasického útočníka. Zato nechýbal ešte len sedemnásťročný stredopoliar Martin Odegaard.Odhodlanie postaviť dorastencov do základnej zostavy najdôležitejšieho zápasu reprezentácie za posledných 15 rokov muselo byť buď geniálny, alebo šialené. Problém je, že Hogmo nemal nejaký výraznejší plán; hral vabank jednoducho preto, že mu došli nápady. To prirodzene nevyšlo – a od tej doby je kouč pod intenzívnym tlakom verejnosti.

Fanúšikovia sa po práve pýtajú, ako je možné, že tréner, ktorý evidentne nie je schopný dotiahnuť reprezentáciu na záverečný turnaj, stále zostáva pri kormidle – a čo viac, nemá sa vôbec zle.Podľa zákulisných informácií dokonca zarába viac ako Erik Hamrén (v čase, keď viedol Švédmi na Eure), Adam Nawalka (kouč Poliakov), alebo dokonca waleský lodivod Chris Coleman, ktorý má na konte čerstvú bronzovú medailu z kontinentálneho šampionátu.

< p> Hogmův príbeh je smutným príkladom vyhorenia. Počas troch rokov u nórskeho kormidle si prešiel niekoľkými fázami; najprv to vyzeralo, že do zatuchnutého, prežitého ostrovného štýlu vnesie inovatívne vietor, ukázalo sa však, že niečo také v súčasnom Nórsku skrátka nefunguje. Jeho životopis pritom nie je vôbec zlý – úspešne koučoval niekoľko mládežníckych úrovní, ženskú reprezentáciu, Rosenborg a Tromso. Problém nie je v tom, že by nemal myšlienku.Problém je v tom, že ju nedokáže aplikovať na tím, ktorý má k dispozícii. Navyše jeho podivná vyjadrovania na tiskovkách často uvádzajú fanúšikov do ešte väčšieho zmätku: nikto skrátka nevie, čo to znamená “kultúra výkonu”, “pohyb v bloku” alebo “výchovná dimenzie”. Pridajte k tomu pochybná rozhodnutie počas zápasu a nejasný herný štýl, a výsledkom je vzrastajúca frustrácie medzi vernými.

“Naši hráči musia byť nemilosrdní,” vyhlásil Hogmo v roku 2014, kedy si rovno stanovil dva odvážne ciele: preniknúť na Euro vo Francúzsku a získať medailu o dva roky neskôr na ruskom Mundial. “Ak sa nám to má podariť, musíme byť oveľa lepší ako doteraz. Každý deň na tom tvrdo pracujeme,” uviedol, ale výsledky sa nedostavujú.Zo veku tridsatstyri odtrénovaných zápasov jich prehral presne polovicu a jeho víťazná bilancia dosahuje chabých 29%, čo určite nie sú štatistiky muža, ktorý by za dva roky mal na Mundial preberať cenný kov. Sú to čísla podpriemerného, ​​prinajlepšom priemerného európskeho tímu. Že Hogmo nedokázal len pred dvoma rokmi priznať tento fakt – že Nory v súčasnom stave žiadna sláva jednoducho nečaká – pre neho znamenalo systematicky si pred fanúšikmi podrezávať svoju vlastnú vetvu.

Ako sa nechovať k legendám (nórska edícia)

Nebolo by však fér všetko zlé zvaľovať len na Hogma; sama NFF sa totiž zmieta v neskutočnom chaose.Bývalý šéf zväzu Yngve Hallen bol nútený odstúpiť z pozície potom, čo verejne priznal svoju podporu neskôr odsúdenému šéfovi UEFA Michelovi Platinimu. To ale nie je jeho najväčším prehreškom. Väčšina priaznivcov mu nemôže odpustiť, ako nevyberavo “pozametal” s legendárnym koučom Egil Olsenom, mužom, ktorý vlastnoručne postavil posledný slávny nórsky tým.V 90. rokoch bol Olsen legendou; keby po svojom odchode v roku 1998 zostal do konca kariéry na klubovej scéne, stal by sa nesmrteľným. Lenže v roku 2009 sa vtedajší zväzový predák Sondre Kåfjord rozhodol, že je jeho služieb opäť potreba. Pravda, druhé Olsenova angažmán pri národnom tíme nebolo ani zďaleka také úspešné.Napriek tomu však spôsob, s akým sa Kåfjordův nástupca Hallen s legendárnym koučom vysporiadal, zostáva tŕňom v oku prakticky všetkým fanúšikom.

Písalo sa septembra 2013, kedy sa Hallen spolu s generálnym sekretárom zväzu Kjetil Siem rozhodli, že novým koučom bude Per-Mathias Hogmo. Rokovania zväzové rady prebiehalo za zatvorenými dverami a jeho výsledkom bolo želanie, aby sa Hogmo ujal funkcie okamžite. Problém bol, že Olsen sa v tú chvíľu pripravoval s tímom na posledné dva kvalifikačné zápasy na MS s Islandom a Slovinskom. Výsledkom bol obrovský prúser, Olsenovi zväz dodnes dlhuje riadnu kompenzáciu, kvalifikácia skončila fiaskom, a predovšetkým – najúspešnejší kouč národnej histórie bol vyhodený bez pardónu, ako nechcená osoba.Jeho druhé angažmán možná nedopadlo dobre, ale taký osud bol pre personu jeho formátu jednoducho nedôstojný. Vzťah medzi fanúšikmi a NFF tak logicky ochladol na bod mrazu.

Nie že by toto bol jediný prúser, ktorého sa asociácie dopustila. Nórske noviny Josimar skraja roku 2016 odhalili fakt, že Kjetil Siem – v súčasnosti blízky spolupracovník šéfa FIFA Gianniho Infantino – patrí medzi aktívnou lobistami pre Alexandra Ceferino, slovinského kandidáta na najvyšší post v UEFA.Terje Svendsen tiež Ceferino podporil, čo podľa informácií Josimaru môže mať spojitosť so Slovincovým sľubom, že bude bojovať za usporiadateľstvo severských krajín pre Euro 2024 alebo 2028.

Ako Ceferino, tak NFF túto dohodu následne popreli, však atmosféra v nórskom futbalovom prostredie zostáva neistá; nikto v krajine nevie, ako sa veci majú. Predtým boli podobné kontroverzie neodmysliteľné – cieľom NFF (a všetkých pridružených organizácií) bolo jedine vymáčknuť z národného tímu maximum.Niekde po ceste medzi Olsenova zlatou érou a súčasnosťou došlo ku krízovému bodu, ktorý nikto nedokáže presne lokalizovať.

Svetlo na konci tunela?

Súčasný nároďák je v stave absolútneho rozkladu, trénerovi nikto neverí, a samotný zväz zbiera prakticky výhradne negatívne reakcie. Napriek tomu ale medzi fanúšikmi prežíva nádeje. Mládežnícke výbery Nórska si totiž nevedú vôbec zle – dvadsaťjednotky získala bronzové medaily na Eure 2013, a najlepší hráči z tohto výberu dnes platia za stabilnú súčasť áčka. Patrí medzi ne Omar Elabdellaoui (Olympiakos), Joshua King (Bournemouth) alebo Havard Nordtveit (West Ham). Aktuálne dvadsaťjednotky má potom medzi sebou nevybrúsený klenot v Martinu Odegaardovi.Záložník Realu Madrid je na seniorskej úrovni stále neozkoušený, verejnosť mu však verí. V Odegaardovi majú dlho trpiaci fanúšikovia konečne hmatateľný prísľub; to on má byť tým, kto pozdvihne kedysi slávny tím znovu ku hviezdam.

A Odegaard nie je sám. Pozornosť na seba strhávajú i ďalšie jeho vrstovníci, ako osemnásťročný Sander Berge, za ktorý v lete ponúkal Everton. Ďalším talentom je Ole Selnaes, šikovný stredopoliar zo Saint-Étienne, ktorý nastupuje zároveň za juniorku aj áčko (podobne ako špílmacher Mats Moller Daehli). Veľký potenciál ukazujú aj Mohamed Elyounoussi (Bazilej) alebo Kristoffer Ajer (Celtic).Toto sú hráči, ktorí disponujú rýdzim talentom; nádeje nórskeho futbalového národa sa upínajú práve k ich budúcnosti.

Samozrejme to neznamená, že by títo borci mali v nasledujúcich mesiacoch promptne vyriešiť nórsky futbalový problém. Nádej ale existuje. Hovoríme o úplne iné generáciu, nezaťaženej Olsenovými dedičstvom; Odegaard sa narodil v decembri 1998, pol roka po tom, čo Kjetil Rekdal premenil penaltu, vďaka ktorej Vikingovia slávne zdolal Brazílii na francúzskom Mundial. Títo hráči sa nezodpovedajú minulosti – ich úlohou je prispieť vlastným dielom k nórskej futbalovej histórii.A faktom je, že súčasná dorastajúca generácia je najtalentovanejší za pomerne dlhú dobu.

Ak sa prejdete zákulisím štadióne Ullevaal, vidíte to všade: Fotografie slávnych Nórov, zabíjajú najlepšie svetové tímy. Nostalgiu. Zábery tímu, ktorý sa nemusel báť trápnych prehier; naopak smelo vyzýval južanskej veľmoci k vyrovnanému boju o neistý výsledok. Memento vlády Egil Olsena, za ktorou Vikingovia svojou bojovnosťou strašili aj tie najväčšie veľmoci. Krásny futbal sa na západnom pobreží Škandinávie nikdy nehral, ​​výsledky ale boli.

Nóri si uvedomujú, že ich obmedzená základňa má svoje limity – sú ale hrdí. Nevadí im prehrávať; vadí im zlobu.Počas posledných dvoch dekád museli sledovať, ako ich najväčší rivali – Dáni a Švédi – postupujú na jeden šampionát za druhým, produkujú špičkové futbalistu (Ibrahimović, Eriksen), a hrajú na medzinárodnej scéne dôstojnú úlohu. Dokonca aj skôr vysmievaný Island tento rok ukázal, že presadiť sa na svetovej úrovni s obmedzenými zdrojmi je možné. A Nórsko chce to isté.

Asi nikto nepochybuje o tom, že túto kvalifikačnú skupinu vyhrajú dokonale robotický Nemci. Konkurencia je zradná; Česko aj Severné Írsko sa predstavili na Eure, čo znamená, že Nórsko je aktuálne z hľadiska sily až štvrté v poradí. Azerbajdžan i San Maríno sú papierovými outsidermi, lenže minimálne prvý spomínaný tím má teraz výhodu.Pre Hogmovy zverenca stále nie je neskoro; niečo sa ale musí zmeniť.

V tejto chvíli to vyzerá, že myšlienka postupu na ruský Mundial je v Nórsku vnímaná skôr ako zbožné želanie. Táto kvalifikácia sa zatiaľ pre fanúšikov javí ako extrémne nepríjemný prechod medzi hrdými spomienkami a grandióznymi sny. Avšak na budúcom Eure už ospravedlnenia existovať nebudú. Znamenalo by to totiž, že Vikingovia absentujú na veľkom turnaji dlhých 20 rokov. A hoci sami Nóri vie, že súčasný tím hľadá novú identitu, niečo podobné by znášali len veľmi, veľmi ťažko.

(Pôvodný text: Jonas Giaever, preložené z článku pre sériu Guardian Šport network)

Popísané produkty, ktoré si kúpite v obchode: shop BabyNabytek